Ako uniknúť z preplnených letovísk a nájsť skutočnú dušu ostrova

Rodos je ostrovom dvoch svetov. Ten prvý pozná takmer každý, kto niekedy listoval v katalógoch alebo hľadal letnú dovolenku na internete. Je to svet nablýskaných hotelových recepcií, nekonečných bufetových stolov, bazénov s tyrkysovou vodou a pláží, kde sa slnečníky tiahnu až k obzoru. Tento svet je pohodlný, predvídateľný a bezpečný.

Existuje však aj druhý Rodos. Ostrov, kde vietor vonia po divokom tymiáne a borovicovej živici, kde cesty prudko stúpajú do hôr k opusteným talianskym sanatóriám a kde v tieni starobylých platanov starí muži popíjajú silnú kávu a hrajú backgammon, akoby sa čas zastavil pred polstoročím. Je to ostrov križiackych rytierov, byzantských fresiek a divokých útesov, do ktorých naráža nespútané Egejské more.

Ak patríte k cestovateľom, ktorým po dvoch dňoch na ležadle začne chýbať vôňa dobrodružstva, tento sprievodca je určený práve vám. Vybrali sme tri najpopulárnejšie rodoské letoviská – rušné Faliraki, zelenú Kolymbiu a ikonický Lindos – a ukážeme vám, ako z nich uniknúť. Stačí otočiť kľúčom v zapaľovaní prenajatého auta, nechať hotelovú náramkovú kultúru za sebou a vydať sa na cestu, ktorá vám odhalí skutočnú, divokú a magickú tvár tohto bájneho ostrova.

1. Únik z Faliraki: Od neónov a diskoték k farebným dverám Koskinou a voňavým kúpeľom Kallithea

Faliraki je nekorunovaným kráľom rodoského turizmu. Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia to bola tichá poľnohospodárska oblasť plná viníc a polí, no dnes tu pulzuje divoký nočný život, hučia aquaparky a plážové bary hrajú najnovšie hity od rána do noci. Je to skvelé miesto na zábavu, no ak tu strávite celý čas, ľahko nadobudnete pocit, že Rodos stratil svoju grécku identitu. Našťastie, stačí prejsť len niekoľko kilometrov a ocitnete sa v úplne inom vesmíre.

Labyrint farieb v dedinke Koskinou

Prvým krokom k uzdraveniu duše po hlučnom Faliraki by mala byť návšteva dedinky Koskinou, ktorá leží len necelých desať minút jazdy smerom do vnútrozemia. Keď zaparkujete na okraji dediny – pretože do jej historického jadra sa s autom nedostanete a ani by ste to nechceli skúšať – okamžite pocítite, ako z vás opadáva stres. Koskinou je architektonický unikát. Kým väčšina gréckych dedín stavila na klasickú bielo-modrú kombináciu, tu sa miestni obyvatelia rozhodli pre explóziu farieb.

Prechádzka úzkymi uličkami Koskinou je ako listovanie v umeleckom albume. Každý dom má masívne drevené dvere natreté sýtymi odtieňmi červenej, tyrkysovej, žltej či smaragdovozelenej. Nad dverami sa často klenú kamenné neoklasicistické oblúky a prahy sú vyložené drobnou čiernobielou kamienkovou mozaikou, ktorej domáci hovoria choklakia. Tento typ dlažby je pre Rodos typický a každý vzor rozpráva vlastný príbeh – od morských vĺn až po geometrické obrazce.

V Koskinou nestretnete davy turistov. Namiesto toho uvidíte staršie ženy, ktoré zametajú uličky pred svojimi prahmi, a mačky, ktoré sa lenivo vyhrievajú na schodoch obrastených obrovskými kríkmi bugenvileí. Ak budete mať šťastie, niekto z miestnych vás pozve nahliadnuť do svojho dvora, kde sa ukrývajú tiché záhrady plné citrónovníkov. V centre dediny nájdete aj tradičný dom premenený na múzeum, kde môžete vidieť, ako vyzeral rodinný život na ostrove pred sto rokmi, s keramickými taniermi zavesenými na stenách a vyšívanými kobercami.

Talianska elegancia v kúpeľoch Kallithea

Z farebného labyrintu Koskinou sa vydajte smerom k moru, no vyhnite sa hlavnej ceste. Zamierte k miestu, ktoré nesie názov Kallithea. Tieto starobylé termálne kúpele, ktoré v tridsiatych rokoch minulého storočia vybudovali talianski architekti, sú stelesnením čistej elegancie a nostalgie. Taliani, ktorí ostrovu vládli medzi svetovými vojnami, boli fascinovaní miestnymi liečivými prameňmi a rozhodli sa okolo nich postaviť luxusný kúpeľný komplex v orientálnom a art deco štýle.

Keď prejdete majestátnou vstupnou bránou, budete mať pocit, že ste sa ocitli na natáčaní historického filmu. Dominantou areálu je veľká rotunda s kupolou, ktorú podopierajú elegantné stĺpy. Všade naokolo sú vysadené palmy, borovice a bugenviley, ktoré vytvárajú príjemný tieň. Pod nohami sa opäť leskne dokonalá mozaika choklakia. Hoci termálne pramene už dnes nefungujú, samotný komplex bol citlivo zrekonštruovaný a dnes slúži ako kultúrne centrum, galéria a miesto pre pokojný relax.

Najväčším lákadlom Kallithea je však jej malá, uzavretá zátoka. Voda je tu neuveriteľne čistá, pokojná a má hlbokú smaragdovú farbu. Skalnaté dno robí z tohto miesta jedno z najlepších miest na šnorchlovanie na celom ostrove. Môžete si tu prenajať ležadlo priamo na skalách, objednať si ľadové frappé v miestnej kaviarni ukrytej v jaskyni a sledovať húfy rýb, ktoré plávajú len pár centimetrov od brehu. Je to dokonalý kontrast k preplnenej a veternej pláži vo Faliraki.

Pávie kráľovstvo na kopci Filerimos

Ak chcete svoj únik z Faliraki zakončiť niečím skutočne mystickým, prejdite naprieč ostrovom smerom na západ k zalesnenému kopcu Filerimos. Tento vrch, vysoký necelých tristo metrov, bol osídlený už v staroveku, kedy tu stálo akropola mesta Ialyssos. Dnes je to tichá oáza obklopená hustým borovicovým lesom, kde vzduch vonia živicou a namiesto hluku motorov tu počuť len spev vtákov.

Hlavným lákadlom Filerimosu je stredoveký kláštor Panny Márie, ktorý postavili johanitickí rytieri v 14. storočí na ruinách staršieho byzantského chrámu. Kláštor z tmavého kameňa s tichým nádvorím pôsobí nesmierne upokojujúco. Čo však robí toto miesto skutočne magickým, sú jeho obyvatelia. Celý areál kláštora a okolitého lesa totiž obývajú desiatky divokých pávov. Tieto majestátne vtáky sa tu voľne prechádzajú pomedzi staroveké kamene, predvádzajú svoje pestrofarebné perá a hlasným krikom oznamujú svoju prítomnosť.

Od kláštora vedie kamenná cesta lemovaná cyprusmi, ktorá predstavuje krížovú cestu (Golgota). Na konci tejto cesty, na samom okraji strmého útesu, sa týči obrovský, tridsať metrov vysoký betónový kríž. Ak netrpíte strachom z výšok, môžete vystúpiť po úzkom točitom schodisku vnútri kríža až na jeho priečne rameno. Výhľad, ktorý sa pred vami otvorí, je dychberúci. Pod vami sa rozprestiera severné pobrežie ostrova, pristávacia dráha letiska, kde lietadlá vyzerajú ako hračky, a za jasného počasia uvidíte cez modrú morskú úžinu až k hornatému pobrežiu Turecka.

2. Únik z Kolymbie: Od eukalyptovej aleje k prameňom v temnote, talianskemu mestu duchov a byzantskej samote

Kolymbia je pokojnejšie, rodinne orientované letovisko, ktorého poznávacím znamením je slávna Eukalyptová alej – dva kilometre dlhá, dokonale rovná cesta lemovaná obrovskými stromami, ktoré sem v tridsiatych rokoch vysadili Taliani, aby vysušili tunajšie močiare. Kolymbia má strategickú polohu presne v polovici cesty medzi hlavným mestom a Lindosom. To z nej robí ideálny východiskový bod pre objavovanie vnútrozemia, ktoré skrýva jedny z najfascinujúcejších a najmenej pochopených miest na Rodose.

Skúška odvahy v Sedem prameňoch (Epta Piges)

Hneď za hranicami Kolymbie sa cesta začína kľukatiť a stúpať do zeleného vnútrozemia. Po necelých desiatich minútach prídete k miestu zvanému Epta Piges (Sedem prameňov). Je to chladná, zalesnená roklina, kde vyviera sedem prírodných prameňov, ktoré sa spájajú do jednej malej rieky. V horúcom letnom dni, kedy teploty na pobreží presahujú štyridsať stupňov, je toto miesto požehnaním. Teplota je tu vďaka hustému lesu a tečúcej vode o niekoľko stupňov nižšia.

Najväčším zážitkom v Epta Piges je prechod cez tmavý podzemný tunel. Taliani ho vybudovali na to, aby odviedli vodu z prameňov do malej umelej nádrže. Tunel je dlhý približne 180 metrov, je vysoký len niečo vyše 170 centimetrov a široký tak akurát pre jedného človeka. Vnútri vládne absolútna, nepreniknuteľná tma a po členky vám tečie ľadovo chladná pramenitá voda.

Vstúpiť do tohto tunela vyžaduje kúsok odvahy. Neodporúča sa to ľuďom s klaustrofóbiou, no pre ostatných je to nezabudnuteľný zážitok. Kráčate v tichu, dotýkate sa rukami studených betónových stien a jediným vodítkom je slabé svetlo na konci tunela, ktoré sa pomaly zväčšuje. Podľa miestnej legendy prechod týmto tunelom očistí človeka od hriechov a omladí ho o sedem rokov. Na konci tunela sa ocitnete pri malej zelenej priehrade s umelým vodopádom, kde vo vode plávajú kačice a vzácne rodoské rybky gizani.

Eleousa: Taliansky sen premenený na mesto duchov

Ak budete pokračovať hlbšie do hôr smerom k masívu Profitis Ilias, krajina začne pripomínať skôr talianske Alpy než grécky ostrov. Cesta prechádza cez husté borovicové a cyprusové lesy, až narazíte na dedinu Eleousa. Toto miesto je jedným z najbizarnejších svedectiev talianskej prítomnosti na ostrove.

Taliani tu koncom tridsiatych rokov vybudovali vzorovú poľnohospodársku dedinu s názvom Campochiaro. Usadili tu lesníkov a poľnohospodárov zo severného Talianska, aby kolonizovali a kultivovali miestne lesy. Postavili tu monumentálne budovy v alpskom štýle, ktoré vôbec nezapadajú do gréckej architektúry – obrovskú tržnicu, školu, kostol a dokonca aj nemocnicu, ktorá neskôr slúžila ako sanatórium pre pacientov s tuberkulózou.

Dnes je väčšina týchto monumentálnych budov opustená a chátra. Prechádzka okolo bývalého sanatória s vedomím jeho histórie vyvoláva zimomriavky. Omietka sa odlupuje, cez rozbité okná prerastajú divoké figovníky a bleskozvody hrdzavejú. Je to raj pre milovníkov „urban exploration“ a fotografov, ktorí tu môžu zachytiť kontrast medzi ľudskou ambíciou a silou prírody, ktorá si berie svoje územie späť.

Hneď vedľa opusteného námestia sa nachádza obrovská okrúhla vodná nádrž, ktorú domáci nazývajú Sintrivani. Je napájaná horským prameňom Koskinisti a je plná tmavozelenej vody. Táto nádrž je domovom najväčšej populácie rybyky Ladigesocypris ghigii (gizani) – drobného sladkovodného druhu, ktorý žije výhradne na Rodose a nikde inde na svete. Sledovať tieto malé stvorenia, ako rýchlo plávajú v tieni obrovských borovíc, zatiaľ čo nad vami sa týčia opustené talianske fasády, má neuveriteľnú, melancholickú atmosféru.

Agios Nikolaos Foundoukli: Byzantské ticho pod platanom

Len kúsok od Eleousy, ukrytý v tichom údolí obklopenom starými olivovými hájmi a dubmi, stojí malý kamenný kostolík Agios Nikolaos Foundoukli. Tento byzantský klenot pochádza z 15. storočia a patrí k najstarším a najvýznamnejším sakrálnym pamiatkam na ostrove.

Kostolík má pôdorys štvorlístka a jeho steny sú postavené z hrubého, neopracovaného kameňa. Keď vstúpite dnu cez nízke dvere, okamžite vás obklopí vôňa vosku, kadidla a starých čias. Vnútri sa zachovali pôvodné, hoci časom a dymom poškodené fresky zobrazujúce svätých a donátorov, ktorí kostolík dali postaviť. Sú to manželia, ktorí podľa nápisov prišli o svoje tri deti počas morovej epidémie a kostolík postavili ako večnú spomienku na ne.

Pred kostolom rastie obrovský, niekoľko sto rokov starý platan, pod ktorým vyviera prameň s krištáľovo čistou a studenou vodou. Je to ideálne miesto na to, aby ste sa posadili na kamennú lavičku, napili sa vody, započúvali sa do šumu listov a vnímali hlboký pokoj, ktorý z tohto miesta vyžaruje. Tu neexistujú žiadne suvenírové obchody ani hluk pláže – len čistá spiritualita a história.

Výstup na nebesia: Kláštor Tsambika

Pred návratom do Kolymbie urobte ešte jednu odbočku. Vráťte sa k pobrežiu a zamerajte sa na obrovskú, kolmú skalu, ktorá rozdeľuje pláž Kolymbia a pláž Tsambika. Na samom vrchole tejto skaly, vo výške viac ako tristo metrov nad morom, stojí malý biely kláštor Panagia Tsambika.

K autu sa dostanete len po malé parkovisko pod vrcholom, odkiaľ musíte pokračovať pešo. Čaká vás presne 350 strmých, očíslovaných kamenných schodov vedúcich cez borovicový les. Výstup je najmä v horúčave namáhavý, no s každým schodom sa pred vami otvárajú krajšie výhľady. Kláštor je zasvätený Panne Márii a je cieľom pútničiek z celého Grécka. Ženy, ktoré nemôžu otehotnieť, sem prichádzajú bosé a po kolenách, aby sa pomodlili pred zázračnou ikonou. Ak sa im neskôr narodí dieťa, často ho pomenujú Tsambikos (chlapec) alebo Tsambika (dievča) – meno, ktoré nikde inde v Grécku okrem Rodosu nebudete počuť.

Keď konečne dosiahnete vrchol, všetka únava zmizne. Pohľad z malej plošiny kláštora je veľkolepý. Na severnej strane uvidíte celú Kolymbiu s jej eukalyptovou alejou a hotelovými komplexmi, ktoré odtiaľto vyzerajú ako malé kocky domina. Na južnej strane sa rozprestiera nekonečný pás zlatistého piesku pláže Tsambika a za ním strmé útesy západného pobrežia. Je to jedno z najfotogenickejších miest na ostrove, kde sa dotknete neba aj mora zároveň.

3. Únik z Lindosu: Od bielych striech k divokému juhu, spievajúcim pieskom a križiackej pevnosti Monolithos

Lindos je drahokamom v korune Rodosu. Starobylé biele mestečko s akropolou na strmom útese je zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO a jeho krása je nepopierateľná. No táto krása má svoju daň – Lindos je cez deň preplnený tisíckami turistov, uličky sú upchaté skupinami s turistickými sprievodcami a oslíky, ktoré vozia ľudí na akropolu, unavene stúpajú po horúcich kameňoch. Ak chcete zažiť skutočnú grécku divočinu a samotu, musíte sa vydať na juh – do oblasti, ktorú väčšina bežných turistov nikdy nenavštívi.

Lachania: Dedina spisovateľov a starých tradícií

Cesta z Lindosu na juh je ako cesta v čase. Krajina sa stáva suchšou, hustejšie borovicové lesy striedajú nízke kríky a divoké olivové háje a doprava na hlavnej ceste takmer úplne utíchne. Vašou prvou zastávkou by mala byť dedinka Lachania, ukrytá mierne vo vnútrozemí, len pár kilometrov od juhovýchodného pobrežia.

Lachania je mnohými považovaná za najkrajšiu dedinu na celom ostrove. Na rozdiel od Lindosu tu však nestretnete žiadne obchody so suvenírmi ani predavačov lacného tovaru. Dedina si zachovala svoju pôvodnú architektúru s bielymi domami, modrými oknami a tradičnými oblúkmi. V osemdesiatych rokoch si toto miesto zamilovali európski umelci, spisovatelia a maliari, ktorí tu kúpili staré, polorozpadnuté domy a citlivo ich zrekonštruovali.

Srdcom dediny je malé námestie pod obrovským platanom, hneď vedľa starého kostola svätého Juraja. Na námestí nájdete tradičnú tavernu, kde stoly stoja priamo pod stromom a vedľa starého talianskeho čerpadla na vodu. Objednajte si tu pohár domáceho vína a tanier gréckych predjedál meze – napríklad pečenú fetu s medom a sezamom, olivy a domáci chlieb. Vzduch tu vonia po jazmíne a jediné, čo budete počuť, je šepot vetra v listoch platana a vzdialený cengot ovčích zvoncov z okolitých kopcov. Je to miesto, kde pochopíte význam gréckeho slova siga-siga (pomaly-pomaly).

Prasonisi: Kde sa bozkávajú dve moria

Z Lachanie pokračujte na najjužnejší bod ostrova, kde cesta doslova končí v piesku. Toto miesto sa volá Prasonisi a je jedným z najpôsobivejších prírodných úkazov v celom Stredomorí. Prasonisi je vlastne malý polostrov, ktorý je s hlavnou časťou Rodosu spojený úzkou, piesočnatou kosou.

Tento úzky pás piesku rozdeľuje dve úplne odlišné moria. Na ľavej (východnej) strane leží pokojné, teplé a tiché Stredozemné more, ktorého hladina vyzerá ako zrkadlo. Na pravej (západnej) strane búri divoké, chladnejšie Egejské more s obrovskými vlnami a silným vetrom. Tento kontrast je fascinujúci – môžete sa postaviť na stred piesočného pásu a mať na jednej strane absolútny pokoj a na druhej divoké vlnobitie.

Prasonisi je svetoznámym rajom pre windsurfistov a kitesurfistov. Stovky farebných plachiet a drakov lietajú nad hladinou a vytvárajú neuveriteľné divadlo. Ak sem prídete počas prílivu alebo v zime, piesočnú kosu zaleje voda a z Prasonisi sa stane skutočný, odrezaný ostrov. Môžete sa vyzuť, prebrodiť plytkú vodu a vydať sa na pešiu túru po samotnom polostrove Prasonisi až k starému, opustetému majáku na jeho konci. Cesta vedie cez surovú, skalnatú krajinu, kde nestretnete nikoho, len divoké kozy, a na konci vás čaká nekonečný pohľad na otvorený oceán.

Siana: Vôňa medu a ohnivej sumy

Z veterného Prasonisi sa vydajte nahor pozdĺž divokého a nehostinného západného pobrežia. Cesta tu stúpa vysoko do hôr, cez borovicové lesy a serpentíny s dramatickými výhľadmi na menšie ostrovy roztrúsené v Egejskom mori. Vaším cieľom je horská dedinka Siana, ktorá leží na úpätí druhej najvyššej hory ostrova, Akramitis.

Siana je známa dvoma vecami – najlepším medom na ostrove a tradičným rodoským alkoholom zvaným souma. Keď prechádzate dedinou, miestni predajcovia stoja pred svojimi malými obchodíkmi a pozývajú vás na ochutnávku. Neváhajte zastaviť. Rodoský med zo Siany vonia po tymiáne, šalvii a boroviciach a má tmavú, jantárovú farbu.

Souma je zasa silný, čistý destilát z hroznových šupiek, podobný talianskej grappe alebo krétskej tsikoudii. Vyrába sa po zbere hrozna v malých domácich páleniciach. Domáci vám radi dajú ochutnať aj jej sladšiu verziu s medom (meli-souma) alebo domáci olivový olej s divokými bylinkami. Siana je tiež domovom krásneho kostola svätého Panteleimona z 19. storočia, ktorého interiér je bohato zdobený ikonami a zlatom a určite stojí za krátku návštevu.

Monolithos: Hrad na osamotenej skale

Zlatým klincom vášho úniku z Lindosu by mala byť návšteva hradu Monolithos, ktorý leží len pár kilometrov západne od Siany. Tento stredoveký hrad postavili johanitickí rytieri v 15. storočí na vrchole obrovskej, osamotenej skalnej ihly, ktorá sa dvíha kolmo z hustého borovicového lesa len kúsok od morského pobrežia. Názov Monolithos v preklade doslova znamená „osamelá skala“.

Výstup na hrad vedie po úzkom, strmom schodisku vytesanom priamo do skaly. Hoci samotný hrad je dnes už len zrúcaninou, zachovali sa tu vonkajšie hradby a malá, biela kaplnka svätého Juraja, ktorá svieti na pozadí modrého neba. Čo však robí Monolithos skutočne výnimočným, je jeho poloha a výhľad.

Ak sem prídete neskoro popoludní, zažijete jeden z najkrajších západov slnka v celom Stredomorí. Slnko pomaly klesá za horizont divokého Egejského mora, sfarbuje skaly do červena a lesy pod vami sa ponárajú do hlbokého tieňa. Stojíte na stredovekých hradbách, vietor vám strapatí vlasy a pod vami sa otvára pohľad na divokú pláž Alyki a ostrovčeky Strongyli a Makry. Je to miesto, kde pocítite absolútnu slobodu a pochopíte, prečo rytieri považovali tento hrad za nedobytný – z troch strán ho chráni kolmý útes a z tej štvrtej nekonečné more.

Filozofia rodoského úniku: Prečo vlastne opustiť hotel?

Keď strávite celú svoju dovolenku len na hotelovej pláži a v uličkách moderného strediska, uvidíte len unifikovanú, komerčnú tvár, ktorá bola vytvorená pre masový turizmus a stratila svoju jedinečnosť. Hotelový all-inclusive rezort vo Faliraki sa v podstate nijako nelíši od rezortu v Turecku, Egypte či Španielsku. Ponúka rovnaké jedlo, rovnakú hudbu a rovnaké plastové ležadlá.

Skutočné kúzlo Rodosu sa však začína tam, kde končí asfaltová cesta a kde miznú slovenské či anglické nápisy z jedálnych lístkov. Nájdete ho v tieni stáročných olivových hájov, kde vietor šumí v listoch rovnako ako v časoch, keď ostrovu vládli benátski dóžovci či johanitickí rytieri; v tmavej chladnej vode tunela Epta Piges; v melancholickej kráse opusteného sanatória v Eleouse; a v pohostinnosti starých ľudí v horských dedinkách, pre ktorých je cudzinec stále hosťom, nie len chodiacou peňaženkou.

Opustiť rezort neznamená len vidieť viac miest na mape a urobiť si pekné fotky na sociálne siete. Znamená to dať ostrovu šancu, aby sa vám vryl pod kožu. Tie najkrajšie spomienky si totiž neodnesiete z preplneného bazéna s chlórovanou vodou, ale z momentu, keď ste sedeli na stredovekých hradbách Monolithosu a sledovali západ slnka, keď ste sa napili studenej vody z prameňa pod starým platanom, alebo keď ste kráčali bosí po piesočnej kose v Prasonisi, kde sa spájajú dve moria. Stačí len urobiť ten prvý krok za bránu hotela, prenajať si auto a nechať sa viesť samotným ostrovom.