Ako uniknúť z pohodlia rezortov a nájsť skutočnú dušu helénskych ostrovov

Predstavte si moment, kedy za sebou zatvoríte dvere klimatizovanej hotelovej izby, miniete bazén s all-inclusive barom, kde práve štrngajú poháre s ouzom, a namiesto na plážovú ležadlovú linku odbočíte na nenápadnú prašnú cestu lemovanú divokými olivovníkmi. Presne v tomto momente sa začína to skutočné Grécko. Krajina, kde čas plynie podľa toho, kedy dozrievajú figy, a kde sa namiesto hotelových animácií započúvate do debát starých pánov v kaviarni na námestí. Rezorty, ktoré nájdete v ponuke CK Fischer, ponúkajú dokonalý komfort, no tie najkrajšie príbehy sa píšu vtedy, keď z nich vedome utečiete.

Ak sa pozrieme na tri dlhodobo najpopulárnejšie grécke destinácie, ktoré Slováci milujú – Krétu, Rhodos a Korfu –, každá z nich ukrýva paralelné svety. Svety, kde namiesto turistických menu ochutnáte domáce jedlo pripravené podľa receptov starých mám a kde namiesto masových atrakcií nájdete ticho, ktoré prerušuje len spev cikád. Poďme spoločne prejsť tie najzaujímavejšie únikové cesty z trojice týchto ostrovov, akoby sme ich prechádzali s vetrom vo vlasoch a bez otvárania turistických sprievodcov.

Kréta: Za hradbu Bielych hôr a do hlbokých tiesňav

Kréta je obrovská, drsná a nesmierne hrdá. Keď človek pristane v okolí Chersonissosu alebo Gouvesu, môže mať pocit, že ostrov tvoria len dlhé pláže a moderné hotelové komplexy. Stačí však nasadnúť do auta, zaťať zuby pri serpentínach smerujúcich na juh a hneď pochopíte, prečo Kréťania sami seba považujú v prvom rade za Kréťanov a až potom za Grékov.

Moja prvá cesta mimo severných stredísk viedla do vnútrozemia, cez plošinu Lasithi. Už samotný výstup hore je zážitkom. Krajina sa rýchlo mení, vzduch redne a vonia po šalvii a tymiane. Kedysi tu klopali tisíce plátenných veterných mlynov, ktoré čerpali vodu, dnes tu ostali len ich kamenné torzá, no atmosféra zostala nedotknutá. Chodím uličkami dedinky Psychro a namiesto suvenírov sledujem, ako miestni muži v tradičných čiernych košeliach sedia pred kaviarňami, popíjajú silnú grécku kávu a preberajú politiku. Nikto sa nikam neponáhľa.

Z plošiny som sa vydal ešte hlbšie na juh, do miest, kde sa hory doslova prepadávajú do Líbyjského mora. Ak hľadáte absolútny únik z civilizácie, cesta do dedinky Loutro je presne to, čo potrebujete. Do Loutra nevedie žiadna cesta. Autovozidlo musíte nechať v mestečku Chora Sfakion a odtiaľ sa buď prejsť pešo po útesoch, alebo nasadnúť na malú lodku. Keď loď obopláva masívny skalný výbežok, zrazu sa pred vami objaví polkruh bielych domčekov s modrými okenicami, natlačených na úzkom kúsku zeme pod obrovskou skalnou stenou. Žiadne autá, žiadne motorky, len zvuk vĺn narážajúcich na kamienkovú pláž. Sedel som tam v malej taverne Blue House, nohy takmer vo vode, a jedol jahňacie mäso pečené v peci s citrónom a divokými bylinkami, ktoré domáci nazývajú chorta. Vtedy som pochopil, čo znamená grécke slovo filoxenia – bezhraničná pohostinnosť.

Pre tých, ktorí potrebujú v nohách cítiť silu zeme, je povinnou jazdou tiesňava Samaria. Väčšina turistov si kupuje organizované výlety, no prejsť ju na vlastnú päsť, skoro ráno, pred prvými autobusmi, má úplne inú príchuť. Šestnásť kilometrov chôdze cez najdlhšiu roklinu Európy vás vovedie do chrámu prírody. Steny tiesňavy sa na niektorých miestach, nazývaných Železné vrata, zužujú len na tri metre, pričom siahajú do výšky tristo metrov nad vašu hlavu. Keď prechádzate okolo opustenej kamennej dediny Samaria uprostred kaňonu, máte pocit, že ste objavili stratený svet, kde jedinečnými pánmi sú divoké kozy kri-kri, ktoré vás zvedavo pozorujú z brál.

A keď už máte pocit, že vás Kréta nemá čím prekvapiť, zájdite na západné pobrežie, ale vyhnite sa pláži Elafonisi počas poludňajších hodín. Radšej sa ubytujte v starom benátskom prístave v Chanii, prejdite sa nočnými uličkami, ktoré pripomínajú labyrint, a ráno vyrazte k starobylému kláštoru Moni Preveli. Cesta k nemu vedie cez divokú krajinu, no skutočný klenot leží pod ním. Preveli Beach je miesto, kde sladkovodná rieka ústí do mora a vytvára prírodné lagúny obklopené hustým palmovým hájom. Prechádzka pod palmami, zatiaľ čo vám okolo nôh tečie chladná sladká voda a pred sebou vidíte slané morské vlny, vo vás zanechá pocit, že ste sa ocitli niekde v trópoch, a nie na európskom ostrove.

Rhodos: Od rytierskych múrov po osamelé pláže juhu

Rhodos, ostrov boha slnka Hélia, je často vnímaný cez optiku rušného Faliraki alebo moderných hotelov v Ixia. Ak sa však rozhodnete prekročiť hranice rezortov, Rhodos vám odhalí vrstvy histórie a prírodných krás, aké nemá žiadny iný ostrov v Egejskom mori.

Moja cesta mimo hotelových komplexov sa začala paradoxne v hlavnom meste Rhodos, ale nie na hlavnej nákupnej triede Sokratous. Stačí urobiť tri kroky vedľa, zabočiť do tmavej klenutej uličky a ocitnete sa v stredoveku. Prechádzka po Ulici rytierov neskoro večer, keď zhasnú svetlá obchodov a na kamennú dlažbu dopadá len tlmené žlté svetlo lámp, je magická. Počujete ozvenu vlastných krokov na oblých riečnych kameňoch, presne tak, ako ju počuli johanitskí rytieri v 14. storočí. Keď prechádzate okolo paláca Veľmajstrov, takmer očakávate, že z tmy sa vynorí postava v zbroji.

Z histórie mesta ma to však ťahalo do prírody. Smeroval som do vnútrozemia k miestu s názvom Epta Piges, čiže Sedem prameňov. Uprostred horúceho rhodského leta je toto miesto ako oáza. Vyviera tu sedem čistých prameňov, ktoré sa spájajú do jednej rieky. Pre odvážnych je tu zážitok v podobe takmer 200 metrov dlhého, úzkeho podzemného tunela, ktorým tečie voda po členky. Prechádzať ním v úplnej tme, vedený len svetlom na konci, má v sebe kus mystiky. Na druhej strane vás privíta pokojné lesné jazero, kde voľne pobehujú pávy.

Ak sa spýtate kohokoľvek na najkrajšie miesto ostrova, povie vám Lindos. A má pravdu. Biela dedinka pod antickou akropolou je dychberúca. Moja rada však znie: vyhnite sa jej cez deň. Príďte sem na sklonku popoludnia, kedy odídu posledné výletné autobusy. Vyšliapte si hore na akropolu, keď slnko začína farbiť dórske stĺpy do zlatista. Výhľad na zátoku svätého Pavla, ktorá má zhora dokonalý tvar srdca, je niečo, čo si zapamätáte navždy. Potom zíďte dole do dediny, strťte sa v uličkách, kde sú domy postavené z čiernobielej kamienkovej mozaiky zvanej chochlakia, a dajte si pohár rhodského vína Athiri na niektorej zo strešných terás.

Skutočný útek od masového turizmu však leží na úplnom juhu ostrova, na polostrove Prasonisi. Cesta tam trvá z ranných letovísk takmer hodinu a pol, no stojí za každú minútu. Prasonisi je miesto, kde sa stretávajú dve moria – pokojné, teplé Stredozemné a divoké, veterné Egejské. Tieto dve vodné plochy oddeľuje len úzky piesočný presyp, ktorý sa v zime zaplavuje, čím z polostrova robí ostrov. Stál som na tom kúsku piesku, na jednej strane bola hladina ako zrkadlo, na druhej strane sa tvorili obrovské vlny plné surferov. Tento surový, vetrom ošľahaný koniec sveta je dokonalým protikladom upravených hotelových záhrad.

Pri návrate na sever som sa rozhodol obísť ostrov z jeho západnej, divokejšej strany. Tu nenájdete veľké hotely, pobrežie je bičované vlnami a lemované zrúcaninami hradov. Zastavil som sa pri hrade Monolithos, ktorý stojí na vrchole strmej, izolovanej skaly vysokej sto metrov. Výstup hore po kamenných schodoch vysekaných do masívu je namáhavý, no keď stojíte pri bielej kaplnke svätého Juraja na samom vrchole a pod vami sa rozprestiera nekonečná modrá plocha mora s malými ostrovčekmi na obzore, zažijete absolútny pocit slobody.

Korfu: Smaragdový sever a benátske ticho

Korfu je iné ako zvyšok Grécka. Je zelené, svieže a silne ovplyvnené storočiami benátskej nadvlády. Keď odídete z rušných stredísk ako Kavos na juhu či Sidari na severe, objavíte ostrov, ktorý vonia po cyprusoch, olivovom oleji a starom svete aristokracie.

Môj únik na Korfu začal v dedinke Chlomós na juhu ostrova. Je postavená na strmom kopci ako strážna veža. Uličky sú tu také úzke, že nimi neprejde žiadne auto, a domy sú natreté starými benátskymi farbami – okrovou, terakotovou a tmavožltou. Prechádzal som sa tam okolo poludnia, kedy všetci spali, a jediným zvukom bolo pradenie mačiek na vyhriatych schodoch. Z vrcholu dediny je vidieť ob dve strany ostrova súčasne – na východ smerom k albánskemu pobrežiu aj na divoký západ.

Na západe ostrova leží Paleokastritsa, miesto, ktoré mnohí považujú za najkrajšie prírodné scenérie v celom Jónskom mori. Pozostáva zo šiestich hlbokých zárezov a tyrkysových zátok. Namiesto hlavnej pláže som si prenajal malú motorovú loďku, na ktorú netreba kapitánsky preukaz. Plaviť sa sám pozdĺž monštruóznych vápencových útesov, objavovať skryté morské jaskyne, kde voda vďaka lomu svetla žiari neónovou modrou, a zakotviť na pláži Paradise, ktorá je prístupná len z mora, je zážitok, ktorý vám all-inclusive program nikdy nedá. Boli sme tam sami, len my, biele kamienky a voda taká priezračná, že tiene našej lode tancovali na morskom dne niekoľko metrov pod nami.

Nad Paleokastritsou sa týči Angelókastro – Anjelský hrad. Táto byzantská pevnosť postavená na takmer kolmej skale slúžila po stáročia ako ochrana pred pirátmi. Výstup k nej vedie cez prastaré olivové háje, kde stromy majú bizarné, pokrútené tvary a diery v kmeňoch, vďaka čomu vyzerajú ako živé bytosti. Keď stojíte na hradbách Angelókastra, vidíte polovicu ostrova a uvedomíte si, akú strategickú polohu toto miesto malo.

Ak hľadáte niečo skutočne mystické, vyberte sa na sever do vnútrozemia, do opustenej dediny Palaia Peritheia. Leží na úpätí najvyššej hory Mount Pantokrator. Dedina bola postavená v 14. storočí v horách, aby bola chránená pred útokmi z mora. V 60. rokoch minulého storočia ju však obyvatelia opustili a presťahovali sa na pobrežie. Dnes je to polozabudnuté mesto duchov. Prechádzate sa pomedzi polorozpadnuté kamenné šľachtické sídla, strechy ktorých už prepadli a vnútri rastú stromy, no uličky si zachovali svoj stredoveký ráz. Sú tu tri staré kostoly a uprostred dediny funguje jedna-dve malé taverny, kde vám pripravia geniálne sofrito – hovädzie mäso dusené na cesnaku a bielom víne – z čistých lokálnych surovín.

Na záver môjho putovania po Korfu som navštívil severozápadný výbežok s názvom Cape Drastis. Na rozdiel od piesočnatého Canal d’Amour v blízkom Sidari, kde sú tisíce ľudí, Drastis je divoký. Sú to obrovské biele vrstvené útesy, ktoré vyčnievajú z tyrkysového mora a vytvárajú neuveriteľné geometrické tvary. Stál som na vyhliadke vysoko nad nimi, vietor mi fúkal do tváre a sledoval som, ako vlny pomaly, ale neúprosne tvarujú mäkkú skalu.

Slovo na záver

Grécko je ako stará kniha – ak zostanete len v rezorte, prečítate si iba jej úvodnú kapitolu. Kréta, Rhodos aj Korfu majú obrovskú výhodu v tom, že infraštruktúra, ktorú CK Fischer poskytuje, vám dáva dokonalé a bezpečné zázemie, z ktorého sa dá podnikať toto nekonečné dobrodružstvo.

Netreba sa báť. Stačí si požičať auto, vypnúť navigáciu a nechať sa viesť intuíciou a vôňou mora. Zastavte v prvej horskej dedinke, kde na námestí stojí obrovský platan. Sadnite si, objednajte si frappé alebo studený melón, usmejte sa na starého pána za pultom a povedzte jednoduché Kalimera. V tom momente sa stanete súčasťou niečoho oveľa väčšieho než je len obyčajná letná dovolenka. Stanete sa súčasťou Grécka.