Ako striasť plážovú masovosť a objaviť jeho skutočnú, kamennú dušu

Predstavte si ten moment, kedy namiesto ranného hľadania voľného miesta na preplnenej kamienkovej pláži proste hodíte do batoha fľašu vody, sadnete do auta a zamierite opačným smerom než všetci ostatní – hore do kopcov, kde sa v rannom opare strácajú vápencové štíty. Presne tam, kde končí hluk plážových barov a predavačov nafukovačiek, sa totiž začína to skutočné, surové a neuveriteľne podmanivé Chorvátsko. Rezorty, ponúkajú dokonalé, priezračné more a skvelé zázemie, no ak túžite po skutočnom dotyku s touto balkánskou krajinou, musíte občas prekročiť ich hranice.

Ak sa pozrieme na tri dlhodobo najpopulárnejšie chorvátske oblasti, kam Slováci s obľubou smerujú – Makarskú riviéru, ostrov Brač a historický polostrov Istria –, zistíme, že každé jedno z týchto miest má svoju tajnú, paralelnú tvár. Sú to svety, kde namiesto turistických menu s hranolkami ochutnáte domáci olivový olej, divokú špargľu a víno, ktoré dozrievalo na svahoch tak strmých, že sa na nich udržia len osly. Poďme spoločne prejsť tie najzaujímavejšie únikové cesty z tejto trojice jadranských stálic, akoby sme ich prechádzali s vetrom vo vlasoch a s chuťou objaviť miesta, kde čas plynie podľa starých pravidiel.

Makarská riviéra: Nad mrakmi Biokova a v tieni starých kamenných dedín

Makarská riviéra je pre mnohých synonymom dokonalej, no mimoriadne rušnej letnej dovolenky. Keď však sedíte na pláži v Baške Vode alebo v Tučepi a pozriete sa hore, uvidíte monštruóznu, sivú hradbu pohoria Biokovo, ktorá sa týči priamo nad morom. To je vaša úniková cesta. Stačí necelá hodina jazdy autom po úzkych, adrenalínových serpentínach a ocitnete sa vo svete, kde teplota klesne o desať stupňov a namiesto vône opaľovacích krémov ucítite ostrý horský vzduch a horské byliny.

Mojím prvým cieľom bol slávny nebeský chodník Skywalk Biokovo. Je to sklenená polkruhová plošina, ktorá vyčnieva z útesu vo výške viac ako tisíc metrov nad morom. Kráčať po skle, pod ktorým je len niekoľkostometrová priepasť, vám okamžite vyženie z hlavy všetky bežné starosti. Ten výhľad je však niečo, čo sa nedá opísať – celú Makarskú riviéru máte ako na dlani, domčeky vyzerajú ako detské hračky a ostrovy Brač a Hvar sa rozprestierajú na hladine Jadranu ako obrovské zelené veľryby. Ak máte šťastie na dobrú viditeľnosť, dovidíte odtiaľto až k brehom Talianska.

Z nebeských výšok som však nezostúpil hneď na pláž, ale zastavil som sa na polceste dole, v starej, takmer opustenej dedinke Kotišina. Tu, na úpätí hôr, leží neskutočná botanická záhrada, ktorú nezaložil človek, ale samotná príroda. Nie sú tu žiadne upravené záhony, len divoké chodníky pomedzi skaly, kde rastú endemické horské rastliny. Uprostred tohto ticha ma prekvapila polozrúcaná kamenná pevnosť zo 17. storočia, ktorá je doslova vrytá do obrovskej skalnej jaskyne. Slúžila miestnym ľuďom ako úkryt pred Turkami a keď stojíte v jej vnútri, dýchnu na vás stáročia strachu, odvahy a drsného života.

Ak chcete zažiť absolútny pokoj, musíte navštíviť dedinky ako Makar alebo Bast, ktoré ležia hneď pod masívom. Sú to miesta, kde sa zastavil čas. Staré kamenné domy, postavené tradičnou technikou bez použitia malty, tu stoja už stovky rokov. Prechádzal som sa uličkami Bastu, kde zo špár v kamennej dlažbe rástli divoké kapary, a sledoval starého pána, ako na drevenom stolíku čistí čerstvo natrhané figy. Kúpil som si od neho fľašku domácej travarice – bylinkovice, ktorá pálila v krku, no chutila ako celé Biokovo.

Na záver tohto úniku z Makarskej som sa vydal na sever, smerom k mestu Imotski, ktoré leží už za hradbou hôr, vo vnútrozemí. Tu sa nachádzajú dva neuveriteľné prírodné úkazy – Modré a Červené jazero. Obe sú vlastne obrovské krasové závrty, ktoré vznikli zrútením stropov podzemných jaskýň. Červené jazero je obklopené takmer kolmými, červenkastými skalami a jeho dno leží hlboko pod úrovňou mora, takže k vode sa vôbec nedá dostať. K Modrému jazeru naopak vedie upravený kamenný chodník a plávanie v jeho neskutočne modrej, sladkej vode, obklopený obrovským kamenným amfiteátrom, je jedným z najsilnejších zážitkov, aké vám vnútrozemie Dalmácie môže ponúknuť.

Ostrov Brač: Púšť ukrytá v skalách a zabudnuté vnútrozemie bielych lomov

Brač je známy najmä vďaka pláži Zlatni rat v mestečku Bol, ktorá mení svoj tvar podľa vetra a morských prúdov. Je to nádherné miesto, no cez deň extrémne preplnené. Skutočné tajomstvo Braču však leží v jeho nehostinnom, vyprahnutom vnútrozemí, ktoré je pretkané nekonečnými kamennými múrmi, takzvanými suhozidmi, ktoré tu pastieri stavali, aby vyčistili pôdu pre svoje ovce a olivovníky.

Môj najväčší objav na Brači bola Pustovňa Blaca (Pustinja Blaca). Je to jedno z najizolovanejších a najmagickejších miest v celom Chorvátsku. Cesta k nej je zážitkom sama o sebe – z najbližšej prašnej cesty musíte ísť približne tri kilometre pešo peši hlbokým, suchým kaňonom. Keď sa však pred vami zrazu vynorí biely kamenný kláštor, ktorý je doslova nalepený na strmé skalné bralo, zostanete bez slov. Tento kláštor založili v 16. storočí hlaholskí mnísi, ktorí utekali pred Turkami. Postupom storočí z neho vybudovali svetoznáme vedecké centrum. Vnútri ma šokovala obrovská knižnica, staré mapy a dokonca masívny ďalekohľad, ktorý mnísi na chrbtoch koní dotiahli z prístavu cez tie najstrmšie chodníky. Stál som na terase tohto kláštora, okolo mňa bolo len hlboké ticho hôr a ja som premýšľal o neuveriteľnej sile ľudského ducha, ktorý dokázal uprostred divočiny vytvoriť takúto oázu vzdelanosti.

Z Blace som zamieril na najvyšší bod všetkých jadranských ostrovov – na Vidovu goru. Výstup hore vedie cez husté čierne borovicové lesy, ktoré sú pre Brač netypické. Keď stojíte na samom vrchole, vo výške takmer 800 metrov nad morom, slávny Zlatni rat vyzerá odtiaľto ako malý, ostrý biely hrot zapichnutý do modrého zamatu mora. Ten pohľad je oslobodzujúci, pretože zatiaľ čo dole na pláži bojujú ľudia o každý centimeter štvorcový piesku, vy tu stojíte sami, obklopení len vetrom.

Brač je tiež ostrovom bieleho kameňa – práve odtiaľto pochádza mramor, z ktorého je postavený Biely dom vo Washingtone či Diokleciánov palác v Splite. Moja cesta ma zaviedla do dedinky Donji Humac, ktorá je srdcom bračského kamenárstva. Dedina dýcha prachom z opracovaného kameňa. Na každom kroku tu nájdete sochy, kamenné lavičky a galérie pod holým nebom. Navštívil som tu miestnu rodinnú dielňu, kde ma nechali skúsiť si prácu s dlátom. Je to neskutočne ťažká práca a človek hneď získa obrovský rešpekt k ľuďom, ktorí z tohto tvrdého materiálu dokážu vykresať umelecké diela.

Večer som zakončil v starobylej dedinke Škrip, ktorá je najstarším sídlom na ostrove. Nachádza sa tu Múzeum ostrova Brač, umiestnené v obrannej veži z rímskych čias. Prechádzka Škripom pri západe slnka, kedy sa staré kamenné strechy farbia do červena, má neopísateľnú atmosféru. V malej konobe mi domáci pán priniesol domáci ovčí syr naložený v olivovom oleji a pohár silného vína Plavac Mali. Žiadne svetlá veľkomesta, žiadna hudba z rezortov, len čistá chuť tradície.

Istria: Toskánsko na chorvátsky spôsob, hľuzovky a mestá na kopcoch

Polostrov Istria je na severe Chorvátska úplne iným svetom. Pobrežné mestá ako Poreč, Rovinj či Pula lákajú na benátsku architektúru a čisté pláže, no skutočný klenot Istrie leží vo vnútrozemí. Zelené kopce, stredoveké mestečká opevnené hradbami a vinice vám okamžite pripomenú talianske Toskánsko.

Môj únik z istrijských pláží začal v mestečku Motovun. Toto mesto sa týči na strmom kopci nad údolím rieky Mirna a hradby okolo neho sú takmer nedotknuté. Keď prichádzate k Motovunu skoro ráno, údolie je často zaliate hustou hmlou a samotné mesto vyčnieva nad mraky ako plávajúci hrad v oblakoch. Prechádzka po jeho kamenných hradbách ponúka výhľad na nekonečné vinice, kde sa rodí skvelá Istrijská Malvazija. Vzduch tu vonia po vlhkej zemi a niečom veľmi špecifickom – po hľuzovkách.

Údolie pod Motovunom a blízky Motovunský les sú totiž svetoznámym náleziskom bielych a čiernych hľuzoviek. Rozhodol som sa navštíviť dedinku Livade, ktorá je neoficiálnym hlavným mestom tejto delikatesy. V miestnej reštaurácii som ochutnal tradičné domáce cestoviny fuži s čerstvo nastrúhanou bielou hľuzovkou. Tá vôňa bola taká intenzívna, že zaplnila celú miestnosť. Je fascinujúce, že tento luxusný poklad je ukrytý hlboko v zemi pod koreňmi dubov a domáci ho hľadajú pomocou špeciálne vycvičených psov.

Z Motovunu som pokračoval do Grožnjanu, ktorý leží len o kúsok ďalej. Grožnjan je známy ako mesto umelcov. V 60. rokoch minulého storočia bolo toto stredoveké mestečko takmer úplne opustené a hrozil mu zánik. Vtedajšie úrady ho však odovzdali umelcom, ktorí zrúcaniny zrekonštruovali a vdýchli im nový život. Dnes je Grožnjan jedným veľkým umeleckým labyrintom. Z každého otvoreného okna tu počuť hru na klavír alebo husle, uličky sú plné predajných galérií, sôch a kvetov. Sedel som na kamennom múriku na okraji mesta, počúval vzdialené džezové tóny a sledoval, ako slnko pomaly zapadá za obzor smerom k moru. Bol to moment rýdzeho pokoja.

Ak chcete zažiť niečo naozaj kuriózne, musíte zájsť do mestečka Hum. Hum je totiž oficiálne zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najmenšie mesto na svete. Žije tu len okolo tridsať obyvateľov, no mesto má všetko, čo poriadne mesto mať má – hradby, mestskú bránu, dva kostoly a dokonca svojho vlastného župana, ktorého volia starým spôsobom vytesávaním zárezov do drevenej palice. Prejsť celé mesto vám trvá asi tri minúty, no atmosféra starobylého hlaholského písma, ktoré je vyryté do kamenných pamätníkov pozdĺž cesty, vás vráti do hlbokej minulosti.

Môj istrijský únik som zakončil na samom juhu polostrova, na mysu Kamenjak. Hoci leží blízko rušnej Puly a Medulinu, Kamenjak je chránenou prírodnou rezerváciou, kde nenájdete žiadne hotely ani vyasfaltované cesty. Sú to len kilometre prašných ciest, divokých kaktusov a borovicových hájov, ktoré končia na surových, plochých skalách padajúcich priamo do hlbokého, rozbúreného mora. Na samom konci mysu sa ukrýva legendárny Safari Bar, postavený výhradne z trstiny, bambusu a naplaveného dreva. Sedieť tam v tieni medzi bambusmi, piť studenú sangriu a sledovať odvážlivcov, ako skáču z vysokých útesov do penivých vĺn, je dokonalým návratom k divokej slobode.

Slovo na záver

Chorvátsko je ako stará truhlica s pokladom – ak zostanete len na povrchu, pri hotelovom bazéne, uvidíte len lesklé veko. Makarská, Brač aj Istria majú obrovskú výhodu v tom, že bezpečné a komfortné zázemie, vám dáva dokonalý východiskový bod.

Netreba sa báť opustiť prešliapané chodníky. Stačí si na deň či dva požičať auto, odbočiť smerom do vnútrozemia a nechať sa viesť starými cestami. Zastavte v prvej konobe na kopci, kde na grile vonia pečené jahňacie, pozdravte domáceho srdečným Dobar dan, objednajte si pohár lokálneho vína a započúvajte sa do ticha, ktoré tu trvá už stáročia. Až vtedy totiž naozaj pochopíte, prečo je Jadran taký návykový.